Vstala zase s tym palcivym pocitom uzkosti. Zrazu sa nevedela nadychnut, pri pomysleni na ranajky sa jej zdvihol zaludok. Nestastna sa znova hodila do perin. Preco jej prva myslienka musi patrit prave jemu, tomu, ktory si to vobec nezasluzi!?
Odkedy jej povedal, ze ma inu, ze uz na nu nebude cakat, preslo vela hodin, a ona musi na to stale mysliet, stale pocuje jeho slova, ako mu je to luto, ako mu na nej stale velmi zalezi, ako ju nechce ranit, ale musi byt sebecky....
A pritom to citi. Je zena, citi to. Citi, ako sa mu ulavilo, ze to mohol odbavit takto na dialku, ze sa jej nemusel pozerat do oci, ked plakala, nemusel vysvetlovat, mohol hocikedy zlozit telefon. Citi, ako sa snazi nedat najavo, ze sa s nou nechce rozpravat, ked jej z povinnosti sem tam zavola.
Slubil, ze po nu pride na letisko, ale ona zase citi, ze to robi len z pocitu viny, ze by ju radsej ani nevidel, vie, ze sa ani velmi nesnazil prehodit si sluzbu, ze pojde do roboty hned z letiska, len aby sa s nou nemusel rozpravat z oci do oci. Boji sa jej, boji sa, ze mu bude vyhadzovat na oci skoro pat rokov zivota, o ktorom si myslela, ze je viac menej dokonaly, pretoze bola s nim....
Myslienky na neho zaplavili jej utrapenu mysel. Nakoniec sa jej predsa len podarilo zjest ranajky, obliect sa a ist do prace, ktoru nenavidi, prezit dalsi prazdny den s myslienkami na neho, ale bez neho, bez toho pocitu, ze ho ma.
Komentáre
mna
drzim palce, aby si to zvladla..lebo toto mal byt vlastne taky komentar na tvoje povzbudenie:-)))
najhorsie je
strasne to boli