petra

Je naozaj také ťažké prispôsobiť sa inej kultúre? Niekedy to s menšími problémami zvládame, inokedy si ani neuvedomíme, ako veľmi sa musíme ovládať a inokultúrnici to ani neocenia. Tak som sa napríklad naučila hovoriť prosím aj v prípade, keď použijem podmieňovacie slovesné spojenie „mohol by si?“. Takisto som si uvedomila, že keď niečo chcem, musím si to vypýtať, niekedy dosť dôrazne – s týmto som sa ešte tak absolútne nestotožnila, keďže my Slováci sme taký zvláštny národ, naučení hovoriť nie, nie, i keď myslíme „Bože, ako veľmi to chcem!“ Takisto je to s oblečením a správaním. Slovensko je taká maličká krajina, kde si každý myslí, že všetci na neho pozerajú. Preto zakaždým pozorne sleduje ľudí okolo seba, aby sa uistil, že na neho nik krivo nepozerá. A tak sa všetci sledujú. A to si nesieme so sebou do sveta. Prečo sa na najrušnejšej ulici Londýna cítim ako nahá, akoby si všetci ľudia okolo všímali, čo mám oblečené, ako kráčam, čo si nesiem v taške... a pritom si ma v skutočnosti nikto nevšíma. Mesto individualistov. Bude niečo pravdy na tom, že sme rodinne založená kultúra, a ja dodávam, že i paranoidne založená kultúra. A nikto nie je lepším príkladom tejto kultúry, než ja.