petra

Prišla skoro ráno, oblečená len do tenkého pláštika vône. Zavrel som za ňou dvere a potichu som ju nasledoval do spálne. Pomaly sa uložila do postele a zaspala. Pozeral som na ňu s úžasom v očiach, pretože som mal pocit, akoby to spravila prvý krát. Pritom ma takýmto spôsobom budila každé ráno. Už desať rokov. Desať nekonečných rokov čakania, kedy a či vôbec príde domov. Dnes prišla, to znamená, že môžem pokojne odísť. Obliekol som sa, a vyšiel do slnečného rána.

S hlbokým nádychom som si sadol za volant, strčil kľúčik do zapaľovania a naštartoval. Hlasný zvuk motora ma nejakým zvláštnym spôsobom ukľudňoval. Cestou do práce som uvažoval nad zmyslom svojho života. Miloval som ženu, ktorú som vlastne ani nepoznal. Prichádzala nad ránom, s úsmevom na perách, s prísľubom nekonečna, pričom veselo prehliadala otázku v mojich očiach. Kde bola, s kým, a prečo mi to nepovie? Nikdy nevychádzala z izby, málo jedla a ešte menej rozprávala. Len sa so mnou milovala až pokým neprišiel jej čas odísť a zanechať ma samého s nezodpovedanými otázkami. Priatelia mi vravia, že som šialený, že žijem v ilúzii, že raz z toho zošaliem. Oni však nevedia. Nevedia, že ja už šialený som.

 Raz neprišla domov až doobeda. Zomieral som strachom, opil som sa skôr, ako bolo deväť hodín ráno a zaspal som nepríčetný. Slnko bolo už vysoko, keď som sa znovu prebral. Ona už ležala v izbe, slnečné svetlo dopadalo na jej krásne vlasy. Na líci mala malú modrinu a jednu ruku mala škaredo poškrabanú. Dýchala pravidelne, len sem tam sa strhla, akoby ju niečo prenasledovalo. Zobral som jej ruku a vyčistil ranku. Potichu stonala, a mne pukalo srdce, pretože som jej spôsoboval ďalšiu bolesť.

Stále mlčala, len hlavou mi naznačila, aby som prišiel bližšie. Objala ma, dala malý bozk na čelo, potichu, pomaly sa mi celá otvorila a začala sa so mnou milovať. Moje vyvrcholenie bolo hlučné a dlhé, ona zostala tichá, nehybná a otvorená. Nevydržal som a začal odznova, tentoraz som sa úplne prestal ovládať. Bol som ako divé zviera, ktoré držali dlho v zajatí, akoby som z nej chcel vymilovať všetku tú bolesť, ktorú jej spôsobili rany. Ona mi spontánne vychádzala v ústrety, stále však rovnako tichá. Moje vzrušenie bolo nekonečné, moje vyvrcholenie tak isto. Myslím, že práve vtedy som sa stal nepríčetným. Miloval som ju.

Sediac v aute som si zrazu uvedomil, že už nemôžem ďalej takto žiť. Vždy som vlastne vedel, čo robí, keď nie je so mnou. Vedel som tiež, že sa s tým nikdy nezmierim. Už dlho som sa pohrával s myšlienkou ukončiť moje trápenie, zbaviť sa toho kameňa, čo ma ťaží, ktorý mi ju po nociach berie.

Prudko som trhol volantom a vyrazil naspäť domov. Zaparkoval som ďalej od domu, aby som ju neprebudil a potichu kráčal k zadnej verande. Dvere boli pootvorené a keď som sa ich dotkol, potichu zavŕzgali. Alebo sa mi to v mojej šialenosti zdalo? Nechal som však myšlienku na dvere rozplynúť sa a vošiel do kuchyne. Na stole bol nôž, vzal som ho do rúk a poťažkal. Bol dosť ťažký a vtedy som si uvedomil, že pre ňu by bol priveľký. Otvoril som zásuvku a vylovil menší, s elegantnou štíhlou rúčkou. Áno, ten je presne pre ňu. Prešiel som do spálne a zahľadel som sa na jej krásnu tvár, ladné krivky jej tela, pokojný dych. Prešiel som k posteli, v ruke som stále zvieral nôž.

Pomaly otvorila oči, akýmsi zvieracím inštinktom vytušila, že som tam. Pozrela na mňa zahmleným pohľadom, pohľadom skĺzla na nôž v mojej ruke a pousmiala sa. Hlavou mi naznačila, aby som prišiel bližšie, roztvorila náruč, objala ma, dala mi malý bozk na čelo a pomaly, potichu sa mi celá otvorila. V jednej ruke som zvieral nôž, druhou som sa podopieral na posteli a miloval som sa s ňou, pomaly, potichu som sa zabáral so nekonečných hlbín jej vlhkosti, akoby to bolo naposledy. Nôž mi vypadol z ruky a ja som lietal niekde mimo moje telo.

Ak som bol dovtedy nepríčetný, teraz sa zo mňa stal blázon.