Je veľmi ťažké opísať, čo cítim. Znovu sa budím s neopísateľným pocitom úzkosti, ktorý vo mne rastie. Mám sa vrátiť? Pomôže to ešte? Stojí to vôbec za to? Otázky, na ktoré neviem odpovedať.
Jediné, čo viem, je, že ak ostanem vo "veľkom svete", mám reálnejšiu šancu uplatniť sa a byť úspešná. Na druhej strane, ak sa nevrátim domov, mám strach, že sa budem cítiť už stále osamelá. Teraz nemyslím len priateľa - lásku, skôr spriaznené duše, ktoré doma mám.
Som z toho všetkého zmätená a tie pocity úzkosti mi istotu, či som sa rozhodla aspoň trošku správne, nepridávajú.
Čo však teraz cítim (ak sa v tomto stave otupenosti, ktorý mám, hovoriť o pocitoch dá), je, že chcem ísť domov k M., chcem byť s ním a chcem mať zase ten starý pocit spokojnosti, ktorý mi vedel dať len on. Ak ma opustí, pochopím, veď poznám samu seba, aká hrozná som. Aj tak to so mnou vydržal už dlho. Na druhej strane som však bola stvorená pre neho, a ak to nevidí, môže si nájsť pipku, ktorá bude milšia, ale unudí sa k smrti.
Pretože ja teraz cítim, ze sme boli robení jeden pre druhého, a je len jeden spôsob, ako zostať spolu - uvedomiť si to a pracovať na tom.
Komentáre
urcite
kvoli tomu sa netrap
osamelost je priserna, ked si ju uvedomujes a stale na to myslis; uz nech sa rozhodnes akokolvek - vratit sa alebo zostat, snaz sa nestratit kontakt so spriaznenymi dusickami
drz sa